Iniciatíva Za slušné Slovensko po roku – hĺbková analýza

Uplynul rok od vraždy investigatívneho novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej. Následné udalosti otriasli politickou scénou na Slovensku. Ide hlavne o aktivity iniciatívy Za slušné Slovensko, ktorej protesty boli najväčšími od roku 1989. Časť občianskej spoločnosti ich vníma ako autentickú reakciu proti korupcii a za slušnosť, ďalšia však podozrieva, že ide o štátny prevrat, ktorý destabilizuje Slovensko a ide proti jeho záujmom. V našej analýze uvádzame dôležité fakty a súvislosti ohľadom tejto iniciatívy.

Aktualizované 8.3.2019 o 16:34. Doplnili sme do článku kresťanských rečníkov.

Zhrnutie kľúčových udalostí

Udalosti vedúce k protestom sú notoricky známe. 21. februára 2018 bol vo svojom dome vo Veľkej Mači zavraždený investigatívny novinár Ján Kuciak so snúbenicou Martinou Kušnírovou. Vražda bola medializovaná 26. februára a vyvolala veľké pobúrenie. Už 2. marca sa konal prvý pietny pochod za Jána a Martinu v Bratislave, na ktorom vystúpil aj prezident Andrej Kiska. Oficiálne ešte nemal žiadne požiadavky, bol len spomienkou na tragicky zosnulých.

V nedeľu 4. marca už Kiska priamo hovoril o potrebe „rozsiahlej a zásadnej“ rekonštrukcie vlády alebo predčasných volieb.

Druhá vlna zhromaždení, 9. marca 2018 už žiadala, presne v línii Kiskovho vyjadrenia, okrem vyšetrenia vraždy aj „novú, dôveryhodnú“ vládu. Na nasledujúcich zhromaždeniach padli ďalšie požiadavky ako odvolanie policajného prezidenta Tibora Gašpara, zmeny v policajnej inšpekcii a spôsobe menovania vedenia policajného zboru, odstúpenie špeciálneho prokurátora, atď.

Pod verejným tlakom aj predstavitelia vládnej strany Most začali požadovať predčasné voľby, inak hrozili odchodom z koalície. Napokon však súhlasili s „iba“ rekonštrukciou vlády. Vo vyhrotenej situácii Robert Fico 15. marca podal demisiu. Podľa ústavy SR demisia predsedu vlády automaticky znamená demisiu celej vlády. 22. marca tak vznikla nová vláda pod vedením Petra Pellegriniho, ktorá má s Ficovou vládou veľkú osobnú aj programovú kontinuitu.

Dôležité zmenou je, že v novej vláde už nie je Robert Kaliňák. V decembri 2018 sa vzdal aj poslaneckého mandátu, hoci ostáva podpredsedom Smeru.

Iniciatíva pokračuje v aktivite aj naďalej zvolávaním zhromaždení, verejnými vyhláseniami, ale aj podporou rôznych akcií a výziev na Facebooku.

Nepodložené konšpirácie

Okolo iniciatívy Za slušné Slovensko sa točí niekoľko obvinení, ktoré sa do veľkej miery nezakladajú na pravde. Medzi hlavné z nich patria, že sú financované Georgom Sorosom, organizované zo zahraničia alebo že ide o štátny prevrat. Poďme sa na ne pozrieť bližšie.

Financovanie: Za slušné Slovensko má transparentný účet, kde zverejňuje všetky príjmy a výdavky. K 20.2.2019 bol zostatok na účte 81 456,60 €, dokopy naň dovtedy prišlo 196 686,61 €.

Drvivá väčšina príspevkov sú malé platby v eurách až desiatkach eur od konkrétnych ľudí. Jednou z mála výnimiek je príspevok 2 500 € (poslaný 15.11.2018) od spolumajiteľa Esetu Antona Zajaca.

Aj keď prepojenie iniciatívy na politické mimovládky je viac než zjavné (ako píšeme nižšie), nie sú známe žiadne dôkazy, že by ju finančne podporoval Soros či politické mimovládky. Vzhľadom na množstvo peňazí vyzbieraných od ľudí a veľký kladný zostatok by to ani nebolo potrebné.

Organizácia zo zahraničia: maďarský premiér Viktor Orbán sa vyjadril, že udalosti na Slovensku „nesú Sorosov rukopis“ a že „George Soros a jeho sieť využijú každú príležitosť na to, aby zvrhli vlády, ktoré sa vzpierajú migrácii“. Robert Fico poukázal na to, že Andrej Kiska sa so Sorosom osobne stretol v roku 2017. Taktiež povedal, že Kiskovo vyhlásenie zo 4. marca „zjavne nebolo napísané na Slovensku“. Obaja politici tým naznačujú, že George Soros má aktívnu účasť v udalostiach, ktoré sa konajú na Slovensku.

Na toto tvrdenie však neexistujú žiadne priame dôkazy. Je nepochybné, ako píšeme nižšie, že aktivity politických mimovládok, ktorých financovanie a ciele formoval George Soros a v ktorých dodnes pokračujú, túto iniciatívu silne podporili a bez dlhoročnej prípravy príslušnej spoločenskej atmosféry by buď neexistovala alebo by bola nepomerne slabšia.

To je však niečo iné ako povedať, že protesty sú priamo riadené zo zahraničia.

Štátny prevrat: niektoré alternatívne médiá označovali demonštrácie ako „pokus o štátny prevrat“. To však nie je celkom presné. V prípade demonštrácií Za slušné Slovensko šlo o pokojné (napriek veľkému počtu ľudí) zhromaždenia, ktoré vždy žiadali riešenie ústavnou cestou a organizátori špecificky zdôrazňovali potrebu nenásilia a konštruktívnosti.

Dať do kontrastu ich možno s protestmi Gorila, kde sa, napriek nižším číslam zhromaždených, vyskytli aj násilnosti a zatknutia demonštrantov. Z bezpečnostného hľadiska boli protesty Za slušné Slovensko zvládnuté výborne.

Štátny prevrat znamená zväčša násilnú, neústavnú cestu zmeny režimu. Je faktom, že mnohé štátne prevraty začínali pôvodne ako pokojné demonštrácie, ktoré sa neskôr organizátorom (možno napriek ich úprimnej snahe udržať ich mierovými) vymkli z rúk.

S takýmito udalosťami však Slovensko nemá prakticky žiadne skúsenosti. Zmeny režimov na Slovensku doposiaľ prebiehali bez väčších násilností s výnimkou vzniku prvej ČSR a zánikom Slovenského štátu (v oboch prípadoch však išlo prakticky o súčasť vojenských konfliktov), takže scenár masových násilností bol málo pravdepodobný. Každopádne, protesty Za slušné Slovensko za štátny prevrat označiť rozhodne nemožno.

Čo možno oceniť

Na iniciatíve Za slušné Slovensko možno oceniť viacero skutočností.

• V prvom rade je to to, že napriek veľkému počtu účastníkov (podľa odhadov organizátorov sa najväčšie zhromaždenia sa rátali v desaťtisícoch) a emočne veľmi vyhrotenej situácii sa nevyskytli žiadne násilnosti. Organizátori zdôrazňovali potrebu pokoja a priamo sa dištancovali od účastníka, ktorý na pódiu v Martine navádzal na násilné riešenie situácie.
• Druhým pozitívom je, že sa na Slovensku zdvihla najväčšia vlna občianskej aktivity od roku 1989. Protesty sa uskutočnili vo viac ako stovke miest, aj mimo Slovenska. Na ich organizácii sa zúčastnili stovky ľudí, väčšina z nich zjavne s úprimným zámerom. A s pochopiteľným rozhorčením z toho, že vlády Roberta Fica sa dopúšťali opakovaných prešľapov a nedokázali dostatočne vysvetliť mnohé korupčné kauzy. To, že sa ľudia aktívne zapájajú do verejného života, je nepochybne pozitívne.
• Po tretie, zrejme aj vďaka verejnému tlaku vyvolanom protestmi sa začalo hýbať vyšetrovanie niektorých ľudí, ktorí by sa predtým mohli javiť ako nedotknuteľní. Do väzby bol vzatý Marián Kočner, ktorý začal byť neskôr spájaný s Kuciakovou vraždou, aj Antonino Vadala. Odsúdený bol aj ikonický „náš človek“, Ladislav Bašternák (aj keď zatiaľ neprávoplatne, odvolal sa). Mnohí ľudia aj preto začali reálne veriť, alebo sa v nich aspoň obnovila nádej, v spravodlivosť a v to, že orgány činné v trestnom konaní, pokiaľ majú rozviazané ruky, vedia efektívne pracovať.

Nespochybňujeme ani dobré úmysly väčšiny organizátorov. Z ich aktivít, prejavov a postojov sa javí, že sa úprimne snažia o nastolenie slušnejšieho prostredia na Slovensku, hoci, zrejme nevedome, politicky hrajú do karát istým záujmovým skupinám.

Iniciatíva Za slušné Slovensko má podľa svojej webstránky podporu až 140 mimovládnych organizácií. Aspoň 56 z nich prijalo peniaze od západných oligarchov či americkej vlády. Zdroj: Facebook Nexteria

Hranie na emócie a politizácia smrti mladých ľudí

Hlavný prúd rôznym „populistickým“ politikom často vyčíta hecovanie emócií ľudí a rozdeľovanie sveta na tábor „my“ a „oni“. Presne toho sme však svedkami na protestoch Za slušné Slovensko.

Ak si pozrieme prejavy na protestoch, takmer v každom z nich vidíme silne emočne nabitý slovník. Jednak je to idealizácia zavraždených: mladí ľudia, ktorí sa ľúbili a mali sa brať, bojovali proti korupcii, za pravdu, no zabila ich korupcia, tento „odporný parazit na demokracii“ (M. Šimečka, 2. marca 2018 v Bratislave (My sme tí, na ktorých sme čakali, s. 41)).

„Aj keď cirkev ich zatiaľ nevyhlásila za svätých, verím, že sú v nebi medzi svätými, lebo zomreli mučeníckou smrťou za pravdu. Zomreli za pravdu, ale pravda sa zabiť nedá,“ vyhlásil kňaz Peter Gombita v Košiciach 9. marca 2018 (s. 54).

Korupcia bola ustanovená ako „páchateľ“ vrážd, pričom korupcia bola zároveň, opäť, takmer v každom prejave spájaná s vládou SR, ktorá bola niekde dokonca takmer priamo obvinená z vrážd:

„Stratili ste našu dôveru, stvorili ste ohavnú sieť korupcie, ktorá nielenže nemá problém kradnúť, ale v mene tohto biznisu je schopná aj zabíjať! (...) Vaša chobotnica vzala život novinárovi a jeho snúbenici.“ (s. 199 – 200) Ľubomír Badiar, 5. apríla 2018 v Košiciach

Na Facebooku Za slušné Slovensko napísalo: „Prvý pietny pochod za zavraždených Jána a Martinu sa volal ,Nechceme späť 90-te roky‘. Vtedy štát rovnako unášal a vraždil. Dnes sa, žiaľ, dozvedáme to isté.“

Vláda bola ďalej obviňovaná z rozvratu krajiny (s. 58). Robert Fico bol prirovnávaný k „druhému Mečiarovi“ (s. 51), označený za antisemitu a konšpirátora (s. 61).

Ak máme zhrnúť obsahovú stránku prejavov na jednotlivých podujatiach, cítiť silné zdôrazňovanie naratívu MY (slušní občania, ktorým záleží na demokracii, slušnosti a spravodlivosti) vs ONI (slovenská vláda, či dokonca Slovenská republika, ktorá je spriahnutá s mafiou a korupciou). Ide presne o spôsob čiernobieleho rozdeľovania sveta, ktorý hlavný prúd v iných problematikách (napr. kritika migrácie) odsudzuje.

Účasť vlády na vražde je nepravdepodobná

Treba povedať, že investigatívna činnosť Jána Kuciaka si rozhodne vyžadovala dávku odvahy a poctivosti a smrť jeho a jeho snúbenice je tragédiou a nespravodlivosťou. Neznamená to ale, že je správne ich smrť politizovať a hecovať emócie ľudí proti vláde.

Hlavne pokiaľ neexistujú žiadne verejné dôkazy nasvedčujúce, že vláda sa na vražde podieľala alebo za ňu nesie priamu zodpovednosť. Naopak, vláda umožňuje vyšetrenie vraždy spôsobom, ktorý zatiaľ nezožal zásadnejšiu kritiku zo strany pozostalých, ich právnych zástupcov a dokonca ani médií hlavného prúdu. Silný tlak verejnosti jej však, samozrejme, nedáva veľmi na výber.

Účasť vlády na vražde je nepravdepodobná aj z toho dôvodu, že keby o jej plánovaní vládni predstavitelia vedeli, určite by sa ju snažili zastaviť práve preto, že mohla vyvolať masové protivládne protesty.

Médiá a politické mimovládky už roky Ficove vlády tvrdo kritizovali, takže každá závažná udalosť, ktorú je (aspoň nepriamo) možné spojiť s činnosťou vlády sa môže stať zámienkou na masové protesty. Dvojnásobná vražda nevinných mladých ľudí je práve takou udalosťou, ktorá „zhmotnila“ predstavu Slovenska ako nespravodlivého štátu: oligarchovia kradnú a tí, čo ich odhaľujú, sú vraždení.

Pekný príklad takéhoto naratívu je v nedávnom článku aktuality.sk:

„Od roku 2006, kedy nastúpil k moci Smer, Slovensko pribrzdilo,“ hovorí Gyárfášová. „Táto garnitúra neponúkla spoločnosti žiadnu víziu, vydláždila navyše cestu klientelizmu a korupcii nevídaných rozmerov.“ Naplno to odkryla Kuciakova vražda.

Členovia vlád Roberta Fica vrátane neho samotného nezvládli uspokojivo vysvetliť verejnosti veľké množstvo káuz. Veľká časť kritiky zo strany iniciatívy Za slušné Slovensko je preto oprávnená, aj keď s vecnou kritikou je spájané spomínané hranie na emócie.

Jednostranný svetonázor

Protesty Za slušné Slovensko sa profilujú ako protesty za slušnosť, transparentnosť a vyšetrenie vrážd Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Je to však ich jedinou obsahovou náplňou alebo okrem tohto presadzujú aj hodnoty istej časti politického spektra?

V knihe „My sme tí, na ktorých sme čakali“ organizátori spísali „Manifest za slušné Slovensko“, ktorý však pozostáva z veľmi všeobecných vyjadrení typu: chceme, aby mladí ľudia dostali kvalitné vzdelanie, aby boli učitelia, lekári a zdravotné sestry spravodlivo zaplatení, aby zákony a pravidlá platili rovnako pre všetkých, aby v politike boli slušní ľudia atď.

S takýmito požiadavkami by súhlasil asi každý občan SR a volič ktorejkoľvek strany. Keby slušné Slovensko bolo naozaj iba o slušnosti a vyšetrení vrážd, mali by s ním súhlasiť kotlebovci aj progresívci, opozícia a aj koalícia.

Slušné Slovensko však nie je len o boji za slušnosť a vyšetrenie vrážd. Presadzuje totiž určitý konkrétny svetonázor, isté hodnoty a istú víziu sveta.

Naznačené je to už v manifeste za Slušné Slovensko, kde sa hneď v úvode píše:

„My, ktorým obeta zavraždených Jána a Martiny nie je ľahostajná, ktorí si tento rok pripomenieme 74. výročie Slovenského národného povstania, ktorí poznáme spomienky rodičov na sovietsku okupáciu z augusta 1968, ktorí sme si minulý rok pripomenuli 40 rokov od podpísania Charty 77 a ktorí sa hrdo hlásime k odkazu Sviečkovej manifestácie, Novembra 1989 a zápasu proti mečiarizmu, chceme slušné a spravodlivé Slovensko.“

O kúsok ďalej píšu: „Naše dejiny sú pretkané úspešnými zápasmi o naše vlastné bytie. Od príbehu jednotlivcov, rodín, spoločenstiev až po príbeh štátu a jeho miesta v Európskej únii a NATO.“, čím deklarujú orientáciu na NATO a EÚ.

Záverečnú esej v knihe napísal Michal Vašečka z Bratislava Policy Institute. Esej má názov „Slovensko dospelo a chce byť Západom“, kde, samozrejme, kritizuje Orbána a Kaczynského za ich „hlúpe“ a „ideologicky spiatočnícke“ režimy.

Michal Vašečka dlhodobo vystupuje vo verejnej diskusii promultikultúrne a proimigračne, napr. pre Denník N sa vyjadril, že „odpor k utečencom znamená, že nie sme Európania“. Už v roku 2003 v rozhovore pre Inštitút verejných otázok neváhal onálepkovať všetky európske národy, keď povedal: „Domnievam sa, že každý európsky národ je xenofóbny. (...) Netoleranciu a posudzovanie iných cez vyzdvihovanie svojej kultúry a zároveň strach pred nimi, nosíme my Európania v sebe.“

Masaryk, Havel aj Kiska

Ján Benčík na zhromaždení v Ružomberku 23. marca 2018 Roberta Fica obviňoval z toho, že vyvolával „hystériu v súvislosti s utečencami, po ktorých nie je u nás ani chýru, ani slychu“ a tým pomohol extrémistom dostať sa do parlamentu (s. 159).

Fedor Gál sa 17. novembra 2018 v Bratislave vyjadril: „Národovecké žvatlanie je nanič. [Dav: áno, preč s nacionalizmom] Vaša misia je búrať ploty medzi národmi, medzi štátmi a nie ohradzovať sa kecmi.“

Agnes Snopko na jednom z prejavov na námestí deklarovala „Naším Českom a Slovenskom nie sú krajiny Fica a Zemana. Našou vlasťou sú krajiny Tomáša Garrigua Masaryka, Milana Rastislava Štefánika, Václava Havla a Andreja Kisku.“

Podobne Fedor Gál na námestí povedal, že Václav Havel bol „skvelý človek“ a že na Slovensku je len jediný politik, ktorý „dokáže generovať pozitívne emócie, a to je Andrej Kiska“. Nezabudol skritizovať Miloša Zemana (s. 73 – 74).

Vyjadrenia niekoľkých účastníkov na námestiach, samozrejme, nehovoria za celú iniciatívu a samotní organizátori sa k politickým témam ako multikulturalizmus a národná identita nevyjadrujú tak priamo.

Dávajú však priestor ľuďom, ktorých ideologické zameranie je dlhodobo verejne známe, ktoré dlhodobo verejne šíria, ktoré šíria konkrétne aj na zhromaždeniach Za slušné Slovensko. Zároveň, ľudia z opačného názorového priestoru na zhromaždeniach nevystupujú.

Fedor Gál, Martin Bútora a Peter Zajac na zhromaždení Za slušné Slovensko v Bratislave, 16. novembra 2018. Zdroj: HN Televízia

Facebook Za slušné Slovensko alebo Denník N?

Svetonázorová orientácia iniciatívy sa ukazuje tiež v témach, ktoré Slušné Slovensko rieši na Facebooku:

• Propagovali zhromaždenie po zabití Filipínca Henryho Acordu, ktorý bol napadnutý z údajne rasového motívu (ktorý sa zatiaľ nepreukázal, prebieha súdne konanie).
• Do komunálnych volieb podporili troch kandidátov (Matúš Vallo v Bratislave, Marek Hattas v Nitre, Peter Fiabane v Žiline), z nich dvaja mali podporu opozičných politických strán. Iniciatíva Za slušné Slovensko vopred deklarovala, že nepodporí nikoho, koho by podporil Smer alebo ĽSNS.
• Pridali sa ku kritike činnosti ruského motorkárskeho klubu Noční vlci na Slovensku, podporili výzvu ústavným činiteľom, aby bola zastavená ich činnosť na Slovensku.
• Rozsiahlo sa venovali kauze únosu vietnamského občana, pri ktorom mali asistovať slovenské orgány.
• 29. augusta 2018 si pripomenuli SNP s tým, že „Hrdinstvo a odvahu, s ktorou sa naši predkovia postavili proti fašizmu a nacizmu si musíme stále pripomínať a pamätať. Odkaz boja proti fašistom a všetkým tým, ktorí šíria nenávisť k slabším, je pre nás stále aktuálny.“
• 28. októbra organizovali pamätné stretnutie na výročie prvej Československej republiky, o ktorej sa vyjadrili, že „100. výročie Československa je príbehom miliónov ľudí, príbehom, ktorý definuje nekončiaci zápas o slobodu a demokraciu.“
• 11. januára vyzvali Andreja Danka na odstúpenie s odôvodnením, že jeho rigorózna práca je plagiátom.
• 21. januára vyzvali Roberta Fica, aby sa vzdal kandidatúry na sudcu ústavného súdu.
• 16. januára 2019 podporili výzvu Nedajme si ústavný súd, ktorú organizovali poprední predstavitelia politického mimovládneho sektora ako Zuzana Wienk (Aliancia fair play), Milan Šagát (Via iuris), Ján Orlovský (Nadácia otvorenej spoločnosti), Lenka Surotchak (Nadácia Pontis), Grigorij Mesežnikov (Inštitút pre verejné otázky) a iní.

Slušné Slovensko si na Facebooku ale nepripomína založenie samostatnej Slovenskej republiky: 1. januára 2019 prialo iba krásny nový rok. Nepripomína si ani deň ústavy, ani štúrovcov, ani okrúhle 80. výročie slovenskej autonómie. Má veľa príspevkov o zabití Filipínca Henryho, ale žiadnu pozornosť nevenuje napadnutiu dvoch stareniek z Veľkého Grobu, v súvislosti s ktorým polícia vyšetruje obyvateľov miestneho rómskeho geta, alebo smrti muža, ktorý zomrel po prepadnutí zrejme rómskym páchateľom.

Ak si pozeráme Facebook iniciatívy Za slušné Slovensko, máme pocit, ako keby sme listovali stránkami Denníka N. Zdôrazňujú tie isté témy, podporujú tie isté naratívy a vykazujú rovnaké jednostrannosti.

Tieto témy idú vysoko nad rámec požiadavky transparentnosti a vyšetrenia vraždy. Za tie môže byť ako fanúšik, tak aj kritik Československa. Súhlasia s nimi aj voliči Matúša Valla, aj jeho odporcovia. Zhodnú sa na nich čitatelia Denníka N, Hlavných správ, SME či Extra plus.

V neposlednom rade sa preferovaná ideológia Slušného Slovenska ukazuje v jasne viditeľnom napojení na ľudí z prostredia politických mimovládok.

Napojenie na politické mimovládky

Robert Fico sa v októbri 2018 pre český magazín Echo24 vyjadril: „Dnes už vieme, že organizátori tých demonštrácií po vražde Jána Kuciaka boli z organizácií, ktoré platí George Soros. My dobre vieme, kto sa s kým schádzal a akú rolu v tej dobe zohrával.“

Aj keď nie sú verejne známe žiadne dôkazy o tom, že George Soros či niekto iný zo zahraničia by protest platil alebo organizoval, George Soros a iní západní oligarchovia k ich existencii značným (i keď nie jasne definovateľným) podielom prispeli.

Môžeme začať osobami organizátorov: Katarína Nagy Pázmany je z mimovládnej organizácie Živica, ktorá sa spočiatku zameriavala hlavne na ekológiu a osobný rozvoj, avšak v posledných rokoch sa viac politizuje. Predseda Živice Juraj Hipš je členom správnej rady NOS. Presný zoznam sponzorov Živica vo výročných správach neuvádza, ale z výročných správ iných mimovládok vidieť, že je financovaná aj Ekopolisom a Nadáciou Pontis.

Komenského inštitút, projekt zameraný na vzdelávanie učiteľov (na ktorom priamo pracuje Nagy Pázmany), má spomedzi 9 lektorov viac ako polovicu napojenú na politické mimovládky, resp. Denník N. Lektormi kritického myslenia sú Ondrej Gažovič (Denník N) a Juraj Smatana („spolupracuje s viacerými mimovládnymi organizáciami v oblasti ochrany životného prostredia a boja proti korupcii“). Ďalšími lektormi sú Dušan Ondrušek (riaditeľ politickej mimovládky Partners for Democratic Change Slovakia), Sylvia Ondrisová (spolupracovala s PDCS a Občan a demokracia, venovala sa aj problematike genderu) a Peter Dráľ (vyše 8 rokov pracoval pre Nadáciu Milana Šimečku).

Karolína Farská bola 2 roky vedúcou klubu Slovenskej debatnej asociácie, ktorá sa hlási k Sorosovmu konceptu otvorenej spoločnosti. Táto organizácia začínala ako debatný program Nadácie otvorenej spoločnosti a NOS do nej naliala milióny slovenských korún. Juraj Šeliga spolupracoval s VIA IURIS. Táňa Sedláková je absolventkou Sokratovho inštitútu, programu Živice.

U ostatných organizátorov uvedených na stránke Za slušné Slovensko (Peter Nagy, Jakub Kratochvíl, Veronika Bruncková) som nenašiel významné napojenia na politické mimovládky. Peter Nagy však pracuje pre SME a Jakub Kratochvíl je členom skupiny Živé kvety, sympatizujúcej s promultikultúrnymi názormi.

Prepojenie iniciatívy Za slušné Slovensko na politické mimovládky zachytil aj Denník N, ktorý poukázal na to, že spolupracujú s Nadáciou otvorenej spoločnosti, VIA IURIS, Nadáciou Pontis a ďalšími. Zdroj: Denník N

Rečníci ako z párty pod lampou

Okrem osôb organizátorov sa napojenie na sektor politických mimovládok jasne prejavuje v hosťoch, ktorí rečnia z pódií. Uvádzam zoznam niekoľkých rečníkov, ktorí vystúpili na zhromaždeniach Za slušné Slovensko, spolu s organizáciami, v ktorých sú aktívni:

Rečník	Organizácia	Zhromaždenie	Zdroj
Ján Orlovský	Nadácia otvorenej spoločnosti, riaditeľ	4. máj 2018, Bratislava	s. 249
Zuzana Wienk	Aliancia fair-play, riaditeľka	16. marec 2018, Bratislava	Youtube
Lenka Surotchak	Nadácia Pontis, riaditeľka	5. apríl 2018, Piešťany	Zpiestan.sk
Martin Bútora	Inštitút pre verejné otázky, čestný prezident	16. november 2018, Bratislava	Youtube
Richard Marko	Eset, výkonný riaditeľ	16. marec 2018, Bratislava	Youtube
Fedor Gál	Nadácia Milana Šimečku	16. november 2018, Bratislava	Youtube
Peter Zajac	Nadácia Milana Šimečku, OKS	16. november 2018, Bratislava	Youtube
Štefan Hríb	.týždeň, šéfredaktor	9. marec 2018, Bratislava	Youtube
Andrej Bán	.týždeň, Človek v ohrození, Zabudnuté Slovensko	5. apríl 2018, Žilina	Youtube (čítanie listu A. Bána)
Martin Mojžiš	.týždeň	16. marec 2018, Bratislava	Youtube
Eugen Korda	.týždeň	23. marec 2018, Levice	Youtube
Matúš Kostolný	Denník N, šéfredaktor	4. máj 2018, Bratislava	Youtube
Lukáš Fila	Denník N, riaditeľ vydavateľstva N press	2. marec 2018, Bratislava	Youtube
Martin Šimečka	Denník N	2. marec 2018, Bratislava	Youtube
Ondrej Gažovič	Denník N	16. marec 2018, Bratislava	Youtube
Ján Benčík	Bloger Denníka N, nositeľ Bielej vrany	23. marec 2018, Ružomberok	s. 157
Beata Baloghová	SME, šéfredaktorka	2. marec 2018, Bratislava	Youtube
Marián Leško	SME	15. apríl 2018, Bratislava	Youtube
Arpád Šoltész	Joj / noviny.sk, Investigatívne centrum Jána Kuciaka (založené až v decembri 2018)	2. marec 2018, Bratislava	Youtube
Elena Gallová-Kriglerová	Centrum pre výskum etnicity a kultúry, riaditeľka	5. marec 2018, Bratislava	s.189
Radana Deščíková	Nadácia Pontis, Inštitút pre dobre spravovanú spoločnosť	6. apríl 2018, Trenčín	SME
Pavel Sibyla	Nadácia Zastavme korupciu, dnes už Progresívne Slovensko	6. apríl 2018, Trenčín	SME

Pre objektivitu treba uviesť, že medzi rečníkmi boli aj kresťanskí predstavitelia, či priamo kňazi, napr. František Mikloško (16.3.2018, Bratislava), bývalý politik KDH; Vladimír Krčméry (15.4.2018, Bratislava), rektor Vysokej školy zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Bratislave, ktorý podporil napr. petíciu za ochranu nenarodených detí; Milan Bubák (21.2.2019, Bratislava), zakladateľ Univerzitného pastoračného centra v Bratislave, Mlynskej doline; Róbert Bezák (9.3.2018, Bratislava), bývalý trnavský arcibiskup; Daniel Pastirčák (16.3.2018, Levice) z Cirkvi bratskej; či Peter Gombita (9.3.2018, Košice), už vyššie spomínaný katolícky kňaz. Pokiaľ sa však ich prejavy týkali politických požiadaviek, ostávali v rovnakých rámcoch ako vyššie uvedení.

Predsa „Sorosov rukopis“?

Týmto vôbec netvrdím, že prepojenie na politické mimovládky automaticky stavia určitú aktivitu do negatívneho svetla. Je však dôležité poukázať na tieto súvislosti, lebo vypovedajú o spôsobe, akým sa u nás formoval tzv. občiansky sektor s jeho špecifikami.

Politické mimovládky v mnohom robia dobré veci. Zároveň sa ale klonia aj k určitej ideológii a poskytujú mladým ľuďom možnosti pre vzdelávanie a osobnostný rast, čím ich nepriamo (a niekedy aj priamo) k danej ideológii vychovávajú. Ako sa vyjadril Juraj Smatana: „Demokracia nemôže fungovať bez výchovy demokratov.“

Aj vďaka veľkým finančným sumám pritekajúcim na Slovensko zo zahraničia sa za viac ako 20 rokov u nás etablovala sústava organizácií, iniciatív a osobností, aktívnych v médiách, spoločenskom a ekonomickom živote a zároveň kloniaca sa k prozápadnej a promultikultúrnej vízii liberálnej demokracie.

Vďaka sústavnej podpore zo zahraničia na Slovensku vznikli inštitúcie a kampane, budovalo a zdieľalo sa know-how a utvárali sa kontakty na ekonomické, mediálne, vedecké a politické elity. Tak vznikol aktívny „občiansky sektor“, ktorý (okrem toho, že sa angažuje v spoločensky prospešnej činnosti) zastupuje určitý politický názor a presadzuje ho v spoločnosti.

Hoci ide v dôležitých otázkach (multikulturalizmus, národná identita, geopolitka) o postoje menšinové, títo aktivisti sa prezentujú ako zástupcovia „občianskej spoločnosti“ a často vystupujú v jej mene.

Týmto pôsobením dlhé roky vzniká „správna“ atmosféra v spoločnosti. Potom je už len otázkou času, kedy „spontánne“ začnú vystupovať aktivisti, ktorí len robia to, čo chcú sami, ale v skutočnosti zároveň napĺňajú (dobrovoľne) vôľu ich chlebodarcov, resp. chlebodarcov inštitúcií, ktoré ich spoluformovali.

Práve v tomto je spomínaný „Sorosov rukopis“, o ktorom zrejme hovorí Orbán. Soros nemusí dávať priame príkazy aktivistom, ani ich koordinovať. Stačí, že sa v spoločnosti vytvorí správna „klíma“ a udalosti sa „stanú samé“, pričom každý aktér koná v rámci svojich obzorov a možností logicky, podľa najlepšieho svedomia a robí to, čo sám chce. Výsledok ale hrá do karát tým, ktorí šikovne váhy v systéme nastavili tak, aby doň vniesli určitý hodnotový obsah.

Dobre to vyjadrila Táňa Sedláková, jedna z organizátoriek Za slušné Slovensko (zvýraznenie hrubým písmom pridané):

„Mám pocit, že by bolo nesprávne premýšľať nad tým tak, že to vzniklo na zelenej lúke, pretože už predtým existovali aktivity ako veľký protikorupčný pochod alebo zhromaždenia učiteľov alebo nespokojnosť v spoločnosti. A my sme sa snažili iba zachytiť tú atmosféru a pracovať s tým hnevom a nespokojnosťou tak, aby to bolo produktívne a aby sme tými našimi aktivitami nastavili kontúry kultúry, ktorú tu v tejto krajine chceme.“

Nazývať organizátorov „Sorosovými deťmi“ je trochu prehnané a zo strany Fica je to skôr pokus zviesť zodpovednosť za svoje kauzy na „vonkajšieho nepriateľa“. Je ale faktom, že bez aktivít Sorosa a iných západných oligarchov by priestor na takéto protesty bol nepomerne menší.

Soros protesty neplatí, ale podporuje ich 56 Sorosom a západnými oligarchami platených mimovládok

Ako sme písali, nie sú známe žiadne dôkazy, že by protesty Za slušné Slovensko platil George Soros alebo politické mimovládky.

Na stránke Za slušné Slovensko je však zoznam 140 mimovládnych organizácií, ktoré iniciatívu podporujú. Zrejme je tým myslená morálna podpora a potenciálne pomoc pri organizácii, zháňaní kontaktov a pod.

Podľa údajov zo záverečných správ minimálne 56 z týchto 140 mimovládnych organizácií prijalo financie od organizácií financovaných Sorosom alebo inými západnými oligarchami (Nadácia otvorenej spoločnosti, Ekopolis, Pontis, Trust, Centrum pre filantropiu...), prípadne od americkej vlády (USAID). (Niekedy však išlo o pomerne malé sumy či jednorazové príspevky.)

Zaujímavé na tom je to, že často ide o organizácie, ktoré by svojou podstatou mali byť teoreticky apolitické, napr. materské centrum MyMamy, Nadácia pre deti Slovenska či dokonca Horská služba Malá Fatra.

Mamičky nie sú politicky jednofarebné: niektoré inklinujú ku konzervativizmu, iné k liberalizmu alebo národovectvu. Prečo by zástupcovia „občianskej spoločnosti“ mamičiek s malými deťmi mali vydávať politické stanoviská preferujúce konkrétny svetonázor?

Všetky tieto tri organizácie však spájajú podobní sponzori: MyMamy prijali viac ako 1 200 000 Sk od Ekopolisu a NOS; Nadácia pre deti Slovenska v prepočte viac ako 10 000 000 Sk od NOS, Pontisu a Ekopolisu a Horská služba Malá Fatra 10 000 € od Pontisu.

Netvrdím, že je tu priamy kauzálny súvis medzi financovaním a podporou iniciatívy. Na jednej strane, pokiaľ vám istá organizácia s jasným politickým stanoviskom pomôže, cítite prirodzený záväzok pomoc opätovať a podporiť jej aktivity. Na druhej strane, je aj možné, že NOS podporovala v prvom rade subjekty, ktoré samé od seba inklinovali k podobným hodnotám.

Aby som bol objektívny, treba povedať, že iniciatívu Za slušné Slovensko podporili aj iniciatívy s primárne apolitickým zameraním, ktoré nemajú preukázané finančné väzby na politické mimovládky (napr. Vegánske hody, Krásny Spiš, Jem iné).

Opäť je však dôležité na takéto prepojenia poukázať. Z jedného či dvoch grantov nemožno nič zásadné usúdiť. Prepojenia tohto druhu treba vnímať v komplexnom, dlhoročnom a strategicky cielenom kontexte budovania tzv. mäkkej moci (soft power) v spoločnosti.

Záver

Iniciatíva Za slušné Slovensko a ňou organizované protesty boli asi najsilnejšou politickou udalosťou roku 2018. Viedli k pádu vlády a boli i sú nemalým faktorom prekresľovania politickej mapy Slovenska.

Na jednej strane sú protestmi za slušnejšie Slovensko a proti šafáreniu oligarchov. Zmobilizovali veľké množstvo občanov a motivovali ich zaujímať sa o to, čo sa deje naokolo. Vyvolaním verejného tlaku zrejme prispeli k tomu, že niektoré kauzy sa začali seriózne vyšetrovať.

Protesty Za slušné Slovensko sú však zároveň protestmi propagujúcimi určitý konkrétny svetonázor. Vidno to na početných prepojeniach na sektor politických mimovládok. Zhrniem, čo som uviedol vyššie:

• Minimálne 4 zo 7 organizátorov majú jednoznačné prepojenia na sektor politických mimovládok.
• Na zhromaždeniach vystúpili riaditelia Nadácie otvorenej spoločnosti, Nadácie Pontis, Aliancie fair play či čestný prezident Inštitútu pre verejné otázky, ako aj kľúčové osoby z .týždňa, SME a Denníka N.
• Protesty podporuje 56 organizácií, ktoré prijali financie od západných oligarchov či priamo americkej vlády.

Politické zameranie vidno aj na témach, zhromaždeniach a aktivitách, ktoré Za slušné Slovensko propaguje na svojom Facebooku. Pripomínajú si výročie prvej ČSR, ale nie autonómie a vznik Slovenskej republiky 1. januára; podporujú zhromaždenia zastávajúce sa zabitého Filipínca, ale obetí rómskej kriminality sa nezastali.

Svojím zameraním na sociálnej sieti takmer dokonale kopírujú naratívy šírené Denníkom N, ktorého šéfredaktor, šéf vydavateľstva a viacerí redaktori aktívne rečnili na zhromaždeniach.

Iniciatíva Za slušné Slovensko teda nie je len o boji proti korupcii a za slušnosť. Presadzuje totiž konkrétny svetonázor: dáva priestor verejne činným ľuďom (Martin Bútora, Fedor Gál, Martin Šimečka...), ktorých prozápadné, promultikultúrne a proglobalizačné ideologické zameranie je známe dlhé roky.

Spolupracuje tiež s konkrétnymi politickými mimovládkami (Nadácia otvorenej spoločnosti, Nadácia Pontis, Inštitút pre verejné otázky...) a médiami hlavného prúdu (Denník N, SME, .týždeň), ktoré razia prakticky rovnakú politickú líniu.

Iniciatíva Za slušné Slovensko nadväzuje na generáciu občianskych aktivistov z roku 1989. Konkrétne tých, ktorí svojím geopolitickým a metapolitickým razením stoja na strane jednostranne prozápadnej orientácie, proliberálnej a promultikultúrnej orientácii a zdôrazňujú občiansky princíp voči národnému. (Na niektoré ich jednostrannosti sme poukazovali napr. v recenzii knihy Martina Šimečku.)

Jednoznačne to vyjadril aj nestor sektora politických mimovládok, Fedor Gál, ktorý sa 3. marca 2018 v Prahe vyjadril: „Generácia žien a mužov novembra ’89 odovzdáva štafetu vám.“ (s. 73) Potvrdil to potom aj 16. novembra 2018 v Bratislave: „Som absolútne šťastný, že mám istotu, že máme komu odovzdať štafetu.“

Citovaný zdroj

Sedláková, T., Vrgula, A., & Nagy Pázmany, K. (2018). My sme tí, na ktorých sme čakali. Bratislava: Artforum.

Úvodná fotografia: SME/Jozef Jakubčo

Poznámka: Autor tohto textu sa osobne pozná s organizátorkami protestov Za slušné Slovensko, Katarínou Nagy Pázmany a Veronikou Brunckovou.