O zámeroch Ruska vojensky obsadiť či pričleniť rôzne územia iných štátov či celé štáty sa rozpráva dlhodobo. Ruská februárová invázia tieto predpovede či obavy ešte viac vystupňovala.
Ak sme sa doteraz pokúšali pochopiť alebo odkrývať ruské záujmy v invázii na Ukrajinu náročným očisťovaním propagandy jednej i druhej strany a hľadaním nejakého racionálneho či faktografického základu, existuje ešte jednoduchší prístup, ktorý nám vo výsledku napovie oveľa viac.
Ide o pochopenie základných geografických a ekonomických charakteristík Ruska, ktoré poskytujú kľúč nielen k ľahšiemu pochopeniu minulých či súčasných udalostí, ale zároveň robia z Ruska o niečo predvídateľnejšieho hráča aj do budúcnosti.
Ak by na čele Ruska nebol Putin, ale nejaký iný štátnik, je veľmi otázne, či by reagoval výrazne odlišne. Záujmy a faktory, o ktorých si povieme, sú totiž do veľkej miery konštantou.
Dve percentá ľudstva ovládajú 11 percent pevniny
Každý vie, že Rusko je najväčšia krajina na svete. Zďaleka však nie je najľudnatejšia. Ruské obyvateľstvo tvorí iba zhruba dve percentá ľudskej populácie. Rusko však pokrýva zhruba 11 % svetovej pevniny.
Iba dve percentá ľudstva obývajú zhruba 11 percent pevniny. Spomedzi významnejších štátov ide o veľmi unikátny a zároveň absurdný pomer. Ilustrujme si to na parametri hustoty – počet obyvateľov na kilometer štvorcový:
- Spojené Kráľovstvo: 245,6
- Nemecko: 231,6
- Čína: 137,1
- Francúzsko: 109,7
- Európska únia: 114,7
- Svet: 43,4
- USA: 31
- Rusko: 8,4
Ešte lepšie tento fenomén znázorňuje priamo ruská mapa hustoty obyvateľstva. Väčšina ruského územia má hustotu obyvateľstva pod 5 na kilometer štvorcový.
Zdroj: vividmaps.com
Je zrejmé, že keď tak málo ľudí spravuje tak veľkú krajinu, musí to vytvárať veľa rozdielov v rôznych sférach života.
Rusko predstavuje 11 percent svetovej pevniny. Logicky má teda prakticky všetkých surovín výrazný nadbytok. A všetko toto môže predávať svetu. Spomeňme aspoň, že Rusko má najväčšie zásoby zemného plynu na svete, bohaté zásoby ropy či uhlia, predstavuje významného exportéra diamantov či pšenice atď.
Z obrovskej krajiny bohatej na suroviny a relatívne malej populácie vyplývajú dve veci:
- zraniteľnosť, resp. náročnosť ubrániť sa prípadným viacpočetným útočiacim nepriateľom,
- charakter ekonomiky do veľkej miery postavený na vývoze nerastných surovín.
Riedko osídlená obrovská časť Ruska napr. susedí s Čínou, ktorá je mnohonásobne väčšou populáciou. Zo západu susedí s potenciálnym protiruským blokom zloženým z Ukrajiny, Poľska a Pobaltia, ktorých populácie sa v súčte tej ruskej počtom približujú.
Geografia Eurázie a ruská bezpečnosť
Zdroj: Wikipedia
Keď sa pozrieme na geografiu eurázijského kontinentu, ktorému Rusko svojou rozlohou dominuje, z pohľadu bezpečnosti, vidíme, že väčšina ruského obyvateľstva je z východu chránená pohorím Ural.
Horšia je však situácia na západe.
Pre ruskú bezpečnosť je v prípade útoku zo západu ideálne mať pod kontrolou (priamo alebo formou satelitných či spriatelených štátov) lievik rozsiahlej rovinatej oblasti, ktorá sa ťahá od Belgicka a Holandska severom Nemecka a výraznejšie sa rozširuje ponad Karpaty až po Ural.
Rusi majú s týmto lievikom poslednú skúsenosť z druhej svetovej vojny, keď sa nemecké vojská pomerne ľahko posúvali z dnešného Poľska cez Pobaltie, Bielorusko a Ukrajinu smerom k najväčším mestám vtedajšieho Sovietskeho zväzu.
Povojnové preusporiadanie sveta zabezpečilo, že centrum ZSSR bolo zo západu dostatočne chránené nielen satelitmi, ale aj geografickými prekážkami. Vďaka východnému Nemecku mal ZSSR pod kontrolou priamo hrdlo lieviku spomínanej roviny.
Od rozpadu ZSSR však tieto výhody Rusko najmä rozširovaním NATO smerom na východ stráca.
Situácia v prípade pozemného útoku zo západu je v súčasnosti pre Rusko ešte relatívne komfortná.
V prípade pozemného útoku zo západu by totiž Rusku stačilo odrezať koridor medzi Kaliningradom a Bieloruskom, ktorý má iba niekoľko desiatok kilometrov. (Bielorusko je súčasťou OZKB, obrannej aliancie Ruska a jeho spriatelených štátov.)
Zdroj: Google Maps
Okrem toho je Rusko pred pozemným útokom zo západu chránené územím spriateleného Bieloruska a zatiaľ neutrálnym Fínskom či Ukrajinou.
Sila a zdroje ruskej ekonomiky
Už sme naznačili silnú orientáciu ruského hospodárstva na export nerastných surovín, najmä energetických surovín.
V tejto súvislosti treba spomenúť, že napr. za rok 2019 ropa a plyn zabezpečovali 39 % príjmu ruského federálneho rozpočtu a tvorili vyše 60 % ruského exportu. Prírodné zdroje sa starali o zhruba 60 % ruského HDP za rok 2017.
Zároveň je dôležité ešte uviesť, že takmer polovica ruskej ropy a väčšina ruského plynu putuje do Európskej únie. Zdroje ruskej ekonomiky tak v zásadnej miere závisia od dodávok do EÚ a jej platieb za ne.
Napriek tomu, že Rusko má 9. najväčšiu populáciu na svete a výraznú časť HDP tvoria nerastné suroviny, ruské HDP je v rámci európskych štátov blízke Španielsku či Taliansku.
V prepočte HDP na obyvateľa je Rusko v rámci svetového rebríčka na 86. mieste, blízko svetového priemeru.
V parite kúpnej sily prepočítanej na obyvateľa je Rusko na 77. mieste. Pre porovnanie Slovensko je 60., Nemecko 25., USA 14., Ukrajina 128.
Sústava potrubí ako determinant zahraničnej politiky
V súvislosti s ruským exportom ropy a plynu sa dostáva do popredia sústava potrubí (ropovodov a plynovodov), ktorá oproti preprave železničnou alebo lodnou dopravou predstavuje pre Rusko konkurenčnú výhodu.
Zároveň to však predstavuje pre Rusko špecifické zraniteľné miesto.
Zdroj: eegas.com
Štát, cez ktorý prechádza potrubie, si môže povedať, že toto prevádzkovanie zastaví, alebo prehnane navyšovanými poplatkami ruského dodávateľa pripraví o značnú časť zisku.
Je teda logické, že je v záujme Ruska sa takémuto vývoju vyhnúť. Aj preto Rusko potrebuje byť obklopené spriatelenými a nie znepriatelenými vládami.
Vzťah ekonomiky a obrany
Ešte predtým, ako sa dostaneme k popisu trvalých ruských záujmov, treba poukázať na vzťah medzi ekonomikou a obranou. Ide o spojené nádoby. Obrana má zabezpečovať bezpečnosť štátu a v extrémnej situácii jeho prežitie.
Aby mohla byť obrana dostatočne silná, potrebuje silnú ekonomiku. Na financovanie vojska, vývoja a výroby zbraní.
Zároveň v dobre vojensky zabezpečenom štáte ekonomika ľahšie prekvitá. Ide napríklad o vhodnejšie prostredie pre dlhodobejšie investície.
Tento vzťah je ešte pevnejší v prípade Ruska kvôli dvom veciam:
- Rusko má krajinu bohatú na prírodné zdroje. Tie vyváža a na ich exporte výrazne stojí ruská ekonomika. Vďaka tomu dokáže financovať armádu, ktorá má potenciál dané územie ubrániť pred nepriateľmi, ktorí by si naň inak v prípade slabosti mohli robiť zálusk.
- Ruská armáda a jej relatívne pravidelné demonštrovanie nasadzovania v reálnych konfliktoch okrem iného plní úlohu prevencie pred prípadným etnickým separatizmom vnútri Ruskej federácie, ale najmä pred zmenou geopolitickej orientácie niektorých krajín, ktoré sú buď dôležité pre ruskú bezpečnosť alebo ako tranzitné krajiny pre ruskú ekonomiku.
Nie je preto prekvapením, že hoci má Rusko HDP až 11. najväčšie na svete, v rámci výdavkov na armádu zastáva 4. miesto svetového rebríčka. Vynakladá sumu podobnú Spojenému Kráľovstvu, pričom napr. výdavky na armádu USA (1. miesto) sú oproti Rusku viac ako 10-násobné.
Trvalé ruské záujmy v zahraničnej politike
Zo základných geografických a ekonomických súvislostí, ktoré sme vyššie načrtli, vieme pomerne ľahko pochopiť to, čo tu nazveme trvalé ruské záujmy v zahraničnej politike. Tie spočívajú v potrebe sféry vplyvu kvôli dvom trvalým cieľom:
- držať si potenciálnych nepriateľov od tela,
- zabezpečiť tranzit energetických surovín a vyhnúť sa príliš vysokým tranzitným poplatkom.
Z daných kritérií sa dá pomerne ľahko vyčítať, ktoré štáty sú v sfére ruských záujmov a ktoré by rado dostalo alebo si udržalo pod ruskou sférou vplyvu.
Aby sa Rusko necítilo ohrozené, potrebuje si potenciálnych významnejších nepriateľov držať čo najviac od tela. A to predovšetkým na miestach, na ktorých sa nenachádzajú prírodné prekážky v podobe morí či pohorí. A primárne na miestach, v ktorých blízkosti sa nachádzajú najdôležitejšie ruské mestá ako napr. Petrohrad či Moskva.
Pre Rusko je preto aj dôležité mať nukleárne zbrane s jasnou doktrínou ich možného použitia.
Rusko by malo byť v súčasnosti chránené predpokladanou výraznou prevahou na poli nukleárnych zbraní, čo by malo odstrašovať všetkých od významného útoku proti Rusku. Lenže táto prevaha nemusí trvať večne a Rusko sa preto potrebuje zabezpečiť aj pred prípadnou konvenčnou vojnou.
Čím viac krajín na západe od Ruska bude v NATO, tým sa zvyšuje šanca nájsť krajiny ochotné si rozmiestniť jadrové zbrane na svojom území, čo skracuje čas na prípadnú ruskú reakciu doslova na minúty.
Ako sme už zdôraznili, Rusko pre chod ekonomiky potrebuje exportovať svoje nerastné suroviny. Na efektívnu a lacnú prepravu ropy a zemného plynu potrebuje nielen vybudovanú sieť potrubí, ale zároveň mať ošetrené vzťahy s vládami štátov, cez ktoré dané potrubia prechádzajú.
Jednou zo stratégií, ako znížiť zraniteľnosť Ruska pri dodávaní surovín potrubím je čo najväčšia diverzifikácia krajín v rámci potrubnej sústavy. Vedieť obslúžiť čo najviac odberateľských štátov a mať čo najviac tranzitných štátov do cieľových krajín, keby niektorý z nich robil problémy.
Takáto diverzifikácia je však zároveň poznačená klesajúcimi výnosmi z rozsahu. Predstavuje vysoké vstupné náklady, vybudovanie plynovodov či ropovodov trvá nemalý čas a je riziko, že politická situácia sa zmení skôr, ako vôbec príde k ich využívaniu.
Príkladom je projekt Nord Stream 2, do ktorého Gazprom a ruské banky investovali 10 miliárd eur a z rozhodnutia Nemecka tesne pred začatím ruskej invázie na Ukrajinu sa tento plynovod nespustí (zrejme aj na nátlak USA).
EÚ na ruskú rozpínavosť (zvlášť vojenskú) reaguje citlivo v podobe zavádzania rôznych sankcií. Hoci je trh EÚ pre Rusko stále kľúčový, Rusko sa bude zrejme usilovať aj preventívne preorientovať viac na hospodársky rastúcu Indiu a Čínu, keďže EÚ v dôsledku sankcií prestáva byť pre Rusko perspektívne.
Predvídateľnejšie správanie Ruska vo vzťahu k európskym štátom
Rusku sa, prirodzene, nikdy nebude páčiť akékoľvek rozširovanie NATO či iného podobného zoskupenia. Avšak, ako vidieť z hľadiska geografie a charakteru ruskej ekonomiky, odpor Ruska voči rozšíreniu je aj bude pri jednotlivých štátoch výrazne odlišný a jediným či nosným kritériom nie je blízkosť k ruským hraniciam či k jeho centrám.
Rozoberme si to na príklade zopár štátov na západ od Ruska, pričom o viaceré sa v posledných rokoch viac či menej geopoliticky bojuje.
Bielorusko
Letmý pohľad na mapu nám ukazuje, že pre Rusko by bolo vážnym ohrozením, ak by sa Bielorusko stalo členom NATO. Vytvoril by sa tak s spolu s Lotyšskom a Estónskom viac ako tisíc kilometrov široký pás iba pár stoviek kilometrov od Moskvy a veľmi blízko Petrohradu.
Pre Rusko je Bielorusko v rámci Európy jeden z dvoch najdôležitejších štátov pre udržanie. Strategickou výhodou pre Rusko je, že má relatívne proruské a protizápadné obyvateľstvo, čo však nemusí platiť večne. Významné tiež je, že predstavuje dôležitú potrubnú trasu a z hľadiska bezpečnosti ide o strategický nárazník.
A ako sme uviedli vyššie, vďaka Bielorusku s pomocou Kaliningradu má Rusko k dispozícii pomerne malý koridor na uzavretie rovinatého lievika v prípade pozemného útoku zo západu.
Dá sa predpokladať, že ak v budúcnosti bude ohrozené proruské smerovanie Bieloruska, Rusko nebude váhať s podobnou vojenskou intervenciou, akú predviedlo v januári 2022 v Kazachstane.
Akákoľvek snaha Západu podporovať prozápadnú relevantnú opozíciu bude z pohľadu Ruska braná ako vážna provokácia, ktorú v prípade nedostatku bieloruskej sily bude chcieť Rusko s vysokou pravdepodobnosťou razantne potlačiť.
Ukrajina
Ukrajina je štát, ktorý je v rámci Európy spolu s Bieloruskom pre Rusko najkľúčovejší.
Jeden z problémov nedávnej minulosti (2009) predstavovala európska plynová kríza, ktorá vznikla tým, že sa protirusky orientovaná ukrajinská vláda nevedela dohodnúť s Ruskom na cenách plynu a jeho tranzitu.
Rusko by však dokázalo postupne Ukrajinu zo svojej potrubnej sústavy vynechať. Po invázii na Ukrajinu je však otázna vôľa EÚ, či bude mať naďalej záujem odoberať ruský plyn a ropu.
Ukrajinu poznačuje ešte jedna dôležitá súvislosť.
V roku 2012 sa zistilo, že v ukrajinskom Čiernom mori sa nachádzajú bohaté náleziská zemného plynu. Taktiež existujú náleziská bridlicového plynu v Slovjansku (Donecká oblasť). Potenciálne sa tak Ukrajina mohla stať vážnym konkurentom Ruska pri dodávaní zemného plynu pre európsky trh.
Pričlenením Krymu k Rusku a separatizmom na Donbase tak Rusi zobrali Ukrajincom aj značnú časť týchto nálezísk.
Preto je možné interpretovať motívy pomajdanovej ruskej agresie na Ukrajine primárne cez načrtnutú ekonomickú optiku ohľadne zemného plynu.
Dá sa predpokladať, že Ukrajina by podporovaná Západom bola ochotná ísť do veľkého zápasu o európskych zákazníkov na úkor Ruska a ešte viac by zneužívala svoj status tranzitnej krajiny ruských energetických surovín výrazným navyšovaním tranzitných poplatkov v tomto ekonomickom zápase.
Vo výsledku by sa však dalo očakávať, že ukrajinské dodávky zemného plynu by pre štáty EÚ boli iba súčasťou ich importného mixu a Rusku by naďalej zostával stabilný silný podiel.
Zabratie nálezísk zemného plynu na Ukrajine Ruskom však jednoznačne slúži Rusku aspoň v tom zmysle, že oberá Ukrajinu o výrazný potenciál hospodárskeho rastu a celkový vzostup znepriateleného suseda.
Vnímané ohrozenie Ruska Ukrajinou malo zrejme primárne vojenskú povahu a spočívalo minimálne v šiestich veciach:
- snaha stať sa členom NATO,
- intenzívne zbrojenie,
- vôľa získať jadrové zbrane,
- značná časť protirusky ladeného obyvateľstva,
- perspektíva kontinuity viac alebo menej protirusky orientovaných vlád,
- cieľ získať späť Krym a Donbas.
Ako sme si na mape Európy ukázali, ak by Ukrajina vstúpila do NATO alebo umožnila pohyb vojsk NATO na svojom území, frontová línia pri teoretickom konflikte Ruska so Západom by sa výrazne rozšírila. Pribudlo by k nej takmer 2 000 km pozemnej hranice Ruska s Ukrajinou: rovinatého, a teda ťažko brániteľného terénu. Ide tak o veľmi zraniteľné miesto.
Na rozdiel od Bieloruska medzi Ukrajincami je značná časť populácie silne protirusky orientovaná, čo toto ohrozenie výrazne umocňuje.
Po Majdane, ku ktorému minimálne nepriamo prispela aj dlhodobá americká podpora, Rusi zobrali Ukrajine Krym a z národnostného napätia na Donbase vznikla občianska vojna, kde sa Rusi angažovali v prospech separatistov.
Strata proruských voličov týchto oblastí a vzostup protiruskej nálady umožnili, že si Ukrajina v roku 2019 smerovanie do NATO a EÚ dokonca aj zakotvila do ústavy.
Vďaka týmto neuzavretým konfliktom s Ruskom mala však Ukrajina sťažené prijatie do týchto organizácií, lebo prijatím za člena či už EÚ alebo NATO by si tieto organizácie importovali vojenský konflikt s Ruskom.
Napriek tomu Ukrajina odvtedy intenzívne modernizovala svoju armádu, intenzívne zbrojila, a aj mimo NATO dostávala od štátov NATO rôzne formy technologickej a konzultačnej podpory.
Pri Ukrajine sa zdá dokonca najpravdepodobnejšia vôľa rozmiestnenia jadrových zbraní na svojom území.
Pre Rusov by bolo dosť potupné, ak by si Ukrajinci jedného dňa išli vybojovať Krym a Donbas späť a Rusi by sa na reakciu buď nezmohli, alebo by bola ruská reakcia pre Rusov oveľa drahšia a krvavejšia ako dnes a navyše s oveľa nejasnejším koncom.
Na rozpútanie svetovej vojny by potenciálne stačilo, aby bola Ukrajina členom NATO a na hraniciach s Ruskom by dochádzalo k vyhrocovaniu provokácií. Ako vieme z minulosti, takéto zámienky sa dajú pomerne ľahko vyvolať i zneužiť.
Fínsko a Švédsko
V posledných dňoch sa hovorí o tom, že Fínsko spolu so Švédskom by pod vplyvom ruskej agresie chcelo vstúpiť do NATO. Rusko by tak hraničilo priamo s NATO s dĺžkou 1 340 kilometrov, čo na prvý pohľad v prípade pozemného útoku vyznieva pre Rusko zle.
Vzhľadom na Ladožské a Onežské jazero však pás, ktorý by v prípade pozemného útoku z Fínska muselo Rusko pri obrane svojho jadra brániť, predstavuje maximálne pár stoviek kilometrov.
Zároveň zvlášť na fínskej strane ide o náročný močaristý terén, čo komplikuje prípadné presuny, takže do veľkej miery ide o prirodzenú bariéru. ZSSR s tým zažil v rokoch 1939 – 1940 ťažkú skúsenosť počas pokusu vojensky ovládnuť Fínsko.
Väčšie riziko by mohlo predstavovať skôr veľký kus územia pre prípadné rozmiestnenie jadrových rakiet NATO blízko Ruska.
Zdroj: Google Maps
Členstvo Fínska v NATO by určite urobilo Rusko nervóznejšie a rozhodne by to neprospelo k udržateľnosti mieru.
V tejto súvislosti treba poukázať aj na fakt, že Fínsko i Švédsko sú súčasťou EÚ, pričom EÚ je možno dokonca ešte väčšou bezpečnostnou garanciou ich členov než NATO. Zmluva o Európskej únii obsahuje totiž článok 42 ods. 7:
„V prípade, že sa členský štát stane na svojom území obeťou ozbrojenej agresie, ostatné členské štáty sú povinné mu poskytnúť pomoc a podporu všetkými dostupnými prostriedkami, v súlade s článkom 51 Charty Organizácie Spojených národov.“
V porovnaní s tým článok 5 Severoatlantickej zmluvy hovorí len o „akcii, ktorú krajina považuje za potrebnú“, napadnutý štát by teda vôbec nemusel dostať vojenskú pomoc.
NATO je navyše pod väčším vplyvom zahraničnej politiky USA, oberá Európu o časť suverenity a na rozdiel od EÚ Rusko rozširovanie NATO smerom k ruským hraniciam vyslovene irituje.
V životaschopnosť fínskej neutrality hrá aj dlhodobo vynikajúca fínska pripravenosť na prípadný cudzí útok.
Na prípadné rozšírenie NATO o Fínsko či aj Švédsko počas tohtoročného leta nebude možno Rusko inak ako slovným odmietaním reagovať vzhľadom na neľahkú situáciu, v ktorej sa bude nachádzať. Pôjde však o akt, ktorý priblíži EÚ k potenciálnej vojne s Ruskom v ďalších rokoch.
Preto by bola na mieste najmä zo strany Fínska a Švédska pre lepšiu perspektívu mieru v Európe zdržanlivosť v tomto kroku.
Slovensko, Česko a Poľsko
Tieto tri krajiny sú pre Rusko dôležité najmä z hľadiska potrubnej sústavy smerujúcej pre dôležitého odberateľa Nemecko. Slovensko a Česko sú stabilným spoľahlivým tranzitným partnerom Ruska aj kvôli ich silnej závislosti na ruských dodávkach. Menej, ale predsa to platí aj pre Poľsko.
Zdroj: Ján Klepáč, SPNZ (Pravda)
Prípadné vrtochy tohto tria by dokázalo krotiť Nemecko zo silnej pozície v rámci EÚ.
V prípade, že by sa EÚ podarilo vymaniť z ruskej závislosti na dodávkach energetických surovín, toto trio ako sféra ruského záujmu výrazne stratí na význame.
Rozhodujúci pre ďalší vývoj bude najbližší rok, ktorý naznačí, nakoľko je snaha EÚ vymaniť sa zo závislosti na ruských dodávkach úprimná a reálna zároveň.
Záver
Ako sme si ukázali, Rusko ako veľmoc sa nachádza vo veľmi unikátnej pozícii. Pomerne málo ľudí musí brániť najväčšiu krajinu sveta s obrovským nerastným bohatstvom.
Ďalšia unikátnosť tejto veľmoci ale je, že ruská ekonomika je extrémne závislá na exporte energetických surovín potrubnou sústavou, z čoho vyplýva ruská sféra záujmov voči okolitým krajinám.
Ak si niektorá z tranzitných krajín začne ako jedna zo strán obchodnej zmluvy nárokovať príliš vysoké tranzitné poplatky, na jednej strane si iba uplatňuje svoje suverénne práva, na strane druhej môže výrazne ohrozovať príjmy ruského rozpočtu.
Z toho vyplýva, že z hľadiska trvalých ruských záujmov je dôležité, aby tranzitné krajiny spĺňali aspoň jednu (ale ideálne viac) z týchto podmienok:
- mali dlhodobo prorusky orientovanú vládu (napr. Bielorusko),
- boli tiež závislé na dodávke ruských energetických surovín (napr. Slovensko či Bielorusko),
- boli (napr. Poľsko) súčasťou celkov (napr. EÚ), v ktorých vplyvnejší členovia sú závislí na týchto surovinách (napr. Nemecko).
Prípad Ukrajiny začal predstavovať situáciu, ktorá sa, naopak, všetkým trom načrtnutým bodom stále viac vzdiaľovala a navyše v dôsledku eskalácie zlých vzťahov s Ruskom malo stále viac protirusky ladené obyvateľstvo, a tak prirodzene aj vlády.
Pre Rusko by mohlo byť dokonca teoreticky výhodnejšie, keby s ruskými dodávateľmi vyjednávala Komisia za EÚ ako celok (poznáme analógiu v prípade proticovidových vakcín), pričom tá by mala aj pod kontrolou tranzitné poplatky a vyjednávanie o nich.
Krotili by sa tak prípadné vrtochy niektorých štátov, ktoré by svoje postavenie mohli mať tendenciu zneužiť.
Nie je pravdepodobná predstava, že Rusko by sa po prípadnom prevalcovaní Ukrajiny pustilo na ďalšie krajiny ako Estónsko, Lotyšsko či Poľsko.
Hlavné neuralgické body Ruska ležia inde. Ich využívanie protistranou predstavuje takú eskaláciu, ktorá môže viesť k oveľa rozsiahlejšej a ničivejšej vojne v Európe, než pozorujeme dnes na Ukrajine.
Zdá sa, že NATO je pre členské štáty EÚ kvôli silným bezpečnostným garanciám Zmluvy o Európskej únii nielen nadbytočné, ale aj kontraproduktívne.
USA môžu prostredníctvom NATO, platených mimovládnych organizácií, prostredníctvom masmédií či proamerických vlád ap. systematicky dráždiť a posmeľovať východné krídlo NATO k vyhrocovaniu situácie s Ruskom, pričom vo výsledku sú samotné USA od tohto regiónu pomerne bezpečne vzdialené.
Zatiaľ čo niektorí západoeurópski politici (najmä na strane Nemecka a Francúzska) mali tendenciu sa s Ruskom dohodnúť a nezvyšovať mu pocit ohrozenia v podobe rozširovania NATO, kvôli NATO robia európske štáty najmä blízko hraníc s Ruskom presný opak.
Vzájomná obchodná závislosť medzi EÚ a Ruskom pôsobí mierotvorne. Ekonomiky oboch celkov sú totiž na sebe zatiaľ ešte stále existenčne závislé.
Prípadné pretrhnutie týchto väzieb, ku ktorým začalo od ruskej invázie na Ukrajinu výrazne dochádzať a prípadné rozširovanie NATO na východnom krídle by svet priblížilo k tretej svetovej vojne.
Ekonomiky oboch strán by na sebe totiž neboli existenčne závislé a zároveň by sa zo západnej hranice Ruska stál dlhý pás s potenciálom ľahkej eskalácie a predstavou v NATO o rýchlom vybavení súpera.